Bolo chladné mrazivé ráno so štipkou padajúceho snehu. Čakala nás poľovačka na jeleňa. Ráno sme vstali, keď ešte slnko spalo pod perinou mrznúceho jasu mesiaca. Ako už bolo u nás zvykom obliekli sme sa do našej zelenej vábivej farby, dedo vzal pušku na plece a hor sa za jeleňom. Keď sme vstupovali do tmavého lesa spiaceho pod bielou perinou bolo to ako v rozprávke plnej zázrakov. Vôkol nás bola, len biela perina a šum tichého lesa so stopami lesnej zveri na bielej perine.
Naše kroky nás priviedli lesnou cestičkou na lesný sklad blízko chaty. Porozhliadli sme sa vôkol seba do jasnej mrazivej tmy a kráčali sme ďalej. Kráčali sme zvážnicou potichu, s nastavenými ušami a búchajúcim tlkotom srdca. Predo mnou dedo s puškou na pleci sledoval situáciu a podával hlásenie. Ja som kráčala za ním so zvedavosťou, kde čo ako prvé sa mihne v diaľke tmavého lesa. Čo najtichšie naše nohy cupitali horskou bystrinou hrubého tmavého lesa na ktorého dopadali mrazivé lúče mesiaca. Menšie napätie som začala pociťovať, keď sme sa presúvali bystrinou kolo bukovej mladiny. Bolo počuť šuchot a práskanie konárov. Ako prvé ma napadlo, že na polceste za jeleňom stretneme našich nočných diviakov. No čuduj sa svetu z bukovej mladiny po ozývajúcom sa šuchotu nevyšlo nič. V tej chvíli mi úsmev na tvári sklesol a so sklopenými ušami som šla ďalej. Krokov bolo čoraz viac a viac, až sme s dedom prišli na hrebeň bukového lesa. Vybrali sme sa zvážnicou do hlbšieho lesa. Vonku vládla ešte malá mrazivá jasná noc. Kráčajúc lesom nás sprevádzal vtáčí spev, až na okraj bukového lesa a rastúcej bukovej mladiny. Naše kráčajúce nohy zastali práve na tom okraji bukového lesa. Čakali sme. Ako tak sa začalo rozvidnievať moje nohy prestupovali s jednej na druhú a čakali kde a čo ako prvé moje oči spozorujú pohľadom na bukový les. Po dlhšej chvíli ticha z porastu cez mladinu prechádzal starší diviak so zdvihnutým chvostom nahor. Pomalým cvalom prešiel bukovou mladinou na zvážnicu a po nej kráčal do diaľky tmavého prebúdzajúceho sa lesa. Dedo namierenou puškou na naňho hľadel cez hľadáčik puškohľadu, ale nevystrelil keďže sme obaja vedeli, že bude nepoužiteľný aj keď by bola pekná trofej. Dedo ho nechal žiť. Znova sa o to viac rozvidnelo. Po kratšom čakaní nad mladinou sa dedo rozhodol ísť preč smerom do lesa nad susednom dedinou, ktorá bola súčasťou nášho poľovného revíru. Tak hor sa ďalej za kráčajúcim dobrodružstvom. Cestu sme si skrátili bukovou mladinou a spustili sme sa lesom po čerstvom napadnutom snehu. Aj tu po cestičke lesom som znova monitorovala situáciu a čakala, či sa niečo nemihne medzi mohutnými bukmi. Musím uznať, že dole lesom sme šli hodnú chvíľu kde tu zrazu sme sa blížili k zvážnici popri, ktorej svietila poľovnícka chata. Pri chate sme si dali menší oddych a rozhodovali sa čo spravíme ďalej. Vybrali sme sa vrchnou zvážnicou hore. No tento krát boli naše kroky ešte o to tichšie ako keby by sme ani nedýchali. Len s napätím čakali kde čo ako prvé sa zdvihne a mi ho zmonitorujeme. Tichým pochodom bielou perinou som šla za dedom a sledovala. Pošepkala som dedovi aby zastal. Dedo nabil pušku a čakal, či sa naňho usmeje poľovnícke šťastie. Medzi stromami sa nám naskytol nádherný pohľad na štyri krásne majestátne jelene postavajúc, len tak nehybne. Dedo s úsmevom na tvári a namierenou puškou mieril na posledného jeleňa. Nevystrelil. Nechal žiť ešte jeho zvieracie srdce. Veď sa vraví, že poľovník by nemal ľutovať náboj, ktorý nevystrelil. Dedo zložil pušku, nadýchol sa a povedal, že je možnosť aj nabudúce. Po očakávajúcej, napätej situácii dedo prehodil pušku cez plece a šli sme ďalej. Naše oči sledovali les teraz ešte viac z jednej strany na druhú. Z tmavého lesa sa stával jasný, plný svetla v, ktorom sa začalo všetko prebúdzať. Ako sme tak kráčali dlhou zasneženou zvážnicou tu sa nám pred očami naskytol pohľad prechádzajúcich jeleňov smerom z hrubého lesa do mladiny.
Dedo sa nestihol ani nazdať a namieriť pušku a tenké nohy jeleňov už boli v hustej bukovej mladine nad zvážnicou. Zrazu sa v nás prebudilo poľovnícke napätie a začali sme menším cvalom bežať tam kde vbehli nohy jeleňov. Po skonštatovaní s dedom sme vedeli, že to boli ešte mladé jelene, ktoré je škoda strieľať. Nechali sme ich tak. Ako tak pribúdal čas a vonku sa úplne rozvidnelo rozhodli sme sa ukončiť poľovačku a ísť domov. Dedo s vybitou puškou na pleci a ja za ním sme sa pustili dole smerom cez les na lúku. Cesta lesom trvala dlhšie ako som si myslela, ale moje oči aj tak nespúšťali prostredie, ktorým som kráčala. Po kratšej chvíli cupitajúc lesným chodníkom sme si všimli čerstvé stopy prechádzajúceho jeleňa. No len beznádejne sme ho hľadali okom po hlbokom lese. Prišli sme na lúku. Lúkou sme sa spolu s dedom pustili smerom do dediny. Cestou sme sa rozprávali o dnešnej poľovačke z, ktorej máme určite obidvaja znova nový zážitok. Z lúky sme zišli takým malým lesíkom na okraj cesty kde nás čakal dedov kamarát. Otrepali sme sa od snehu, vyložili nohy do auta spolu s puškou a odišli preč.
Nikola Valašíková